Aktualizácia ..::18.03.2018::.. NovinkyChS TobrokMoje psyGalériaNáš kalendárO stránkachČs. vlčiaci

PlemenoŠteniatkoChovVýživaVýchovaVýcvikVýstavyZdravieŠportVlci
Vlk dravý
Vlci vo svete
Druhy vlkov
Zákony svorky
Etológia
Rozdiel pes - vlk
Výsledky
Web, knihy, iné


 

Vlk hrivnatý - Canis chrysocyon brachyurus

Aj keď patrí do rodiny canidae, do ktorej patria psy, vlci, líšky, hrivnatý vlk je jediný druh rodu Chrysocyon. Preto sa považuje za „nepravého“ vlka. Vyzerá ako prerastená líška s extrémne dlhými nohami a s hrebeňom srsti na ramenách.

Tento druh sa pokladá za zraniteľný. Odhaduje sa, že žije asi 2200-4500 hrivnatých vlkov. Hrivnatý vlk žije v tropických savanách a lesoch Južnej Ameriky, v severnej Argentíne, Paraguayi, východnej Bolívii a Peru. Niektorí si myslia, že je to hybrid vlka a líšky. Sú asi 88 cm vysoké a vážia 50 kg. Telo je pokryté zlato-červenými chlpmi, s čiernymi nohami a čiernou hrivou. Sú nočné živočíchy, cez deň rady oddychujú v lesoch a lovia v noci alebo za súmraku.

Žijú v suchých lesoch, na pasienkoch a v bažinatých oblastiach, kde rastie vysoká vegetácia. Vďaka dlhým nohám sa ľahko pohybujú vo vysokej tráve a ľahko rozpoznají korisť, prípadne sa ľahko schovajú. Polovicu ich jedálnička tvorí ovocie, no najobľúbenejšie je divoké morča, králiky, hlodavce, jašterice, žaby, vtáky, ryby a slimáky. Loví vysokým skokom na korisť, prípadne vyhrabe dieru do nory živočíchov.

Sú veľmi plaché a útočia len v prípade pocitu ohrozenia, či strachu. Hrivnaté vlky žijú v monogamistických pároch a pária sa na začiatku jari. Narodí sa zvyčajne 2 - 5 šteniatok. V zajatí sa dožívajú 12 - 15 rokov.

Floridský červený vlk - Canis lupus floridanus

Tento vyhynutý druh vážil od 20 do 40kg a bol vysoký 66 - 78cm v kohútiku. Mnohé z nich nájdené v oblasti Georgie a Tennesee boli čierne, a preto dostal aj meno Čierny vlk, prípadne Floridský čierny vlk. Bol nájdený aj v Maine, Ohaiu, Floride a Alabame.

Vyhynul kvôli ničeniu jeho životného prostredia a loveniu. Bol považovaný za poddruh Červeného vlka, ktorý žil pôvodne v Texase a jeho variácia v sfarbení viedla k vytvoreniu Floridského čierneho vlka. Červeno sfarbený Floridský červený vlk, ktorý tiež žil kedysi na Floride, taktiež vyhynul. Verilo sa, že oba druhy boli poddruhmi kojotov a nie červeného vlka. To viedlo k zmene mena na Canis niger niger. Avšak toto bolo zamietnuté, pretože sa nedokázalo, že Floridský čierny vlk, Červený vlk, Gregoryho vlk nie sú spojení so žiadnymi známymi druhmi, alebo ich spojenie nemôže byť dokázané.

Floridský červený vlk bol poddruhom Canis rufus, ktorý bol považovaný za priameho potomka Canis edwardii, ten bol označený ako prvý druh vlka v Severnej Amerike vôbec. Floridský červený vlk bol označený ako poddruh Canis lupus floridus.

Boli nájdení skôr v pároch alebo malých rodinách, než vo veľkých svorkách.

Červený vlk z údolia Mississipi - Canis rufus gregoryi

Canis lupus Gregoryi známy ako Gregoryho vlk alebo Gregorov červený vlk, vlk z údolia Mississipi alebo aj ako Texaský červený vlk, je poddruhom vlka, ktorý obýva nižšie oblasti rieky Mississipi a bol objavený v 1937 roku. Predpokladá sa, že je spojnicou medzi Červeným vlkom a Floridským červeným vlkom.

Tento poddruh je popisovaný ako väčší než Vlk červený, ale štíhlejší a žltohnedý. Jeho sfarbenie zahŕňa kombináciu čiernej, šedej, spolu s veľkým množstvom škoricovej pozdĺž zadnej časti tela až po vrchol hlavy. Váži okolo  27 – 31kg.

Kedysi obýval juhozápadnú Indianu, Missouri, nachádzal sa aj v južnej a východnej Oklahome v južnej Mississippi, centrálnej Louisiane a juhovýchodnom Texase.

Jeho tvár bola čierna a sivá, ktorá prechádzala do čiernej a červenohnedej farby na vrchole hlavy. Horné časti zo zadnej časti krku k zadku a chvost boli červené, zmiešané s čiernou. Nohy boli červeno oranžové, svetlejšie na nohách a mali nápadnú čiernu čiaru pozdĺž vonkajšieho povrchu predlaktia. Uši boli červenohnedé, zmiešané s čiernou. Jeho hrdlo, pery a brada boli biele.

Bol označený ako vyhynutý vo voľnej prírode v roku 1970. Avšak je chovaný v zajatí na chov a obnovenie populácie v Severnej Karolíne.

Vlk Himalájsky – Canis himalayensis

Pochádza z malej oblasti v severnej Indii a východného Nepálu v Himalájach.

Himalájski vlci boli nedávno klasifikovaní ako vlci Tibetskí, ako takí, sú veľmi podobní vo vzhľade. Majú typickú snedú srsť, viac žltkastú ako obyčajný sivý vlk. Himalájski vlci majú tendenciu mať bledé tváre, hoci majú tmavšie znaky pozdĺž ramien a chrbtu. Sú väčší ako indickí vlci a nemajú čiernu špičku chvosta. Majú kratšie telo a nohy ako priemerný vlk.

Debatuje sa o tom, ako by mal byť tento poddruh zaradený, až do nedávnej doby, bol Himalájsky vlk považovaný za poddruh Tibetského vlka. Avšak, bolo nedávno dokázané, že tento poddruh nezdieľa žiadne genetické markery so psami, a preto platí, že tento poddruh nehral žiadnu úlohu v domestikácii psov človekom. Mitochondriálna DNA analýza ukazuje, že himalájsky vlk je odlišný od tibetského vlka a predstavuje najstaršiu vlčiu líniu, aká kedy bola zaznamenaná.

Sú sociálne zvieratá, rovnako ako všetky ostatné poddruhy vlka. Ich svorka nemusí byť tak veľká ako u iných vlkov a počíta iba tri jedince. Stále zachovávajú prísnu hierarchiu.

Tieto vlky majú zriedka možnosť živiť sa väčšími kopytníkmi, ako niektorí zo severnejších príbuzných. Himalájski vlci sa preto predovšetkým živia hlodavcami a králikmi.

Zostali rovnakí po veľmi dlhú dobu, len niečo málo sa u nich zmenilo. Himalájsky vlk žije v konkurencii snežných leopardov a iných predátorov, ale ich počet rastie, je ich rozhodne viac dnes, že v roku 1988. 

Vlk Indický - Canis lupus indica

Dlhý čas sa verilo, že Vlk Indický je poddruhom vlka sivého a bol považovaný za Canis lupus pallipes, rovnako ako Vlk Iránsky. Avšak posledné vedecké výskumy ukazujú, že vlk Indický sa nekrížil s inými druhmi viac ako 400 000 rokov, čo ho robí samostatným poddruhom a teda Canis indica. Canis lupus pallipes by tak viedol k vlkom z Arábie, Afganistanu a Pakistanu, ale nie Indii.

Je prispôsobený na život v krovinatých porastoch, pastvinách,… Nachádza sa hlavne v štátoch Indie ako Gujarat, Rajasthan, Haryana, Uttar Pradesh, Madhya Pradesh, Maharashtra, Karnataka a Andhra Pradesh. Jeho teritórium je veľké od 100 do 150 štvorcových míľ, niektoré sa prekrývajú s teritóriami vlka Himalájskeho a je zaujímavé, že sa tieto dva druhy neskrížili.

Indický vlk môže byť jedným z najmenších poddruhov vlkov, hoci ich veľkosti sa líšia 60 – 96cm. Váži 18 22kg, a krátku, hustú srsť, ktorá je zvyčajne červenkastá, snedej farby. Indický vlk je relatívne menší ako Iránsky vlk.

Keďže je menšieho vzrastu, živia sa malými hlodavcami, zajacmi, ale aj antilopami... Lovia vo dvojici. Väčšinu zo zvierat z jeho jedálnička však lovili a vyhubili ľudia a bol nútený živiť sa aj hospodárskymi zvieratami. Toto ich nútilo priblížiť sa bližšie k ľuďom.

Vlci sa pária prevažne v októbri, po období dažďa. Len alfa samec a samica sa rozmnožujú, majú približne 3 – 5 šteniat, ktoré sa rodia v decembri, či januári v podzemnej nore. Otec a matka sa o ne starajú až do ich 6 mesiacov.

Aj keď je považovaný za ohrozený druh, je stále loveným, pretože napáda deti a hospodárske zvieratá. Najviac ich zahynie otrávením a tým, že mizne ich prirodzené prostredie kvôli priemyslu a poľnohospodárstvu. V roku 2004 sa ich počet pohyboval okolo 2000 – 3000 kusov.

Vlk Indický je malý poddruh vlka, je skôr prispôsobený na život v púšti, než na chladné počasie, je podobný viac šakalovi než vlkovi. Nemá hustú podsadu srsti, je farby červenkastej, žltohnedej s trochou šedej. Ale môže mať aj biele alebo čierne znaky na tele, ramená mávajú nad sebou tmavé pruhy.

Sú nižší ako európski vlci, majú dĺžku 91cm a výšku v kohútiku 66cm. Chvost majú dlhý 40 – 46cm. Na západe môžu byť Indickí vlci odlišní od Arabských veľkosťou, tmavšou srsťou a väčšou hlavou. V severnom Izraeli, sú indickí vlci rozdelení do dvoch rôznych populácií známych ako "Stredomorský pallipes" pre tých, ktorí žijú v oblastiach s viac ako 400 mm zrážkami, a "Púštny pallipes, ktorí žijú v oblastiach so zrážkami pod túto hodnotu.

Vlk červený - Canis lupus rufus

Vlk červený žije na juhu USA - na Floride, v Severnej a Južnej Karolíne, v Georgii a Alabame. Je veľmi podobný kojotovi a často s ním býva zameňovaný, preto sa často diskutuje, či ide o vlka alebo hybrid vlkov a kojotov. V roku 2011 sa previedol genetický výzkum, ktorý ukázal, že červený vlk je až z 76 - 80 %kojot a 20 - 24% vlk. 

Vlci červení môžu žiť v rôznych prostrediach juhovýchodnej a východnej časti severnej Ameriky. Potrebujú dostatočné množstvo koristi a minimálne osídlenie ľuďmi. Skôr obývali územie východného Texasu, oblasť južne od Missouri a severovýchod USA.

Je väčší než kojot, ale menší než vlk šedý. Samci vážia priemerne 17 - 34 kg, dĺžka sa pohybuje d 130 do 160cm, samice sú ľahšie 16 - 24 kg a menšie 120 - 140 m. Merajú v kohútiku 66 - 79cm. Farba srsti je gaštanovo hnedá až načervenalá s čiernym fľakom na chrbte a na chvoste. Výnimočne sa môžu vyskytovať aj jedinci celočierni.

Vlci červení sú viac samotárski a lovia väčšinou sami. Vo svorke lovia len veľké zvieratá, ktoré by sami neulovili. Potrava je veľmi závislá na ponuke území, na ktorom žijú. Sú schopní uloviľ aj vysokú zver, ale väčšinou lovia hlavne malé zvieratá napr. vačice, ondatry, králiky a vtáky.

Párenie prebieha vo februári až v marci, gravidita trvá 60 dní a narodí sa 3 - 6 mláďať. Zostávajú so svorkou do 15 - 20 mesiacov a dospievajú okolo 22 mesiaca. Obaja rodičia sú monogamní a zúčastňujú sa na výchove mláďat.

V roku 1973 bol zahájený program, počítajúcí s vyhubením voľne žijúcich červených vlkov a ich chovom v zajatí. Tento program bol bohužiaľ úspěšný a v roku 1980 už v divočine nežili žiadni vlci červení. V roku 1987 začal program na ich opätovné vrátenie do prírody - červení vlci boli vypustení v Alligator River National Wildlife Refuge na severovýchode Severnej Caroliny. V súčastnosti žije v Severnej Carolíne asi 80 vlkov červených.

Vlk Etiópsky - Canis simensis simensis

Pôvodne bol považovaný za druh líšky, pretože má dlhé nohy, ryšavú srsť, dlhé uši a hustý chvost. Zistilo sa však, že je viac príbuzný k vlkom, ukázali to DNA testy. Predpokladá sa, že je potomkom vlkov, ktorí prišli do Afriky zo západnej Európy a Ruska na konci poslednej doby ľadovej.

Vyskytuje sa len na malom území v Ethipópii, v horských pustinách s nízkou vegetáciou a v nadmorskej výške viac ako 3000m.

Má ryšavú srsť s bielymi znakmi na hrudi a krku a koniec chvosta býva čierny. Srsť je hustá s podsadou a umožňuje mu prežiť aj -15°C. Je menšieho vzrastu, v kohútiku má 60cm a váži 15-18kg. Samice o niečo menej. Typický je dlhý čumák, veľké uši a hlava šakala. Živí sa hlodavcami mláďatami cicavcov, niekedy mršinami. Loví cez deň a keď je veľa potravy, schováva si ju. 

Lovia sami a sú veľmi trpezliví pri love. Za súmraku sa združujú do skupín. Často žijú vo svorkách o 6 - 7 jedincoch. Pária sa na jeseň alebo začiatkom zimy. Rozmnožuje sa len alfa pár a ostatní členovia svorky im pomáhajú s výchovou mláďat. V jednom vrhu býva 7 mláďat. Rodia sa v brlohu, ktorý je veľký a môže mať niekoľko východov. Dožívajú sa 8 - 10 rokov a ich prirodzenými predátormi sú hyeny a dravce, ktoré lovia ich mláďatá.

Je kriticky ohrozeným druhom a počet sa odhaduje na 450 jedincov. Najväčším problémom je spásanie vegetácie dobytkom, pretože tam, kde je málo vegetácie, je menej hlodavcov, ktorými sa vlci živia. Väčšina populácií je v národných parkoch a chránená zákonom. Ich ochrana je však obtiažna, neboja ľudí, čo z nich činí ľahký objekt lovcov. Je jedným z najohrozenejších druhov v Afrike.

Molekulárny výskum ukázal, že ide o samostatný druh, ktorý sa od ostatných vlkov oddelil už pred 4 miliónmi rokov. Poznáme dva poddruhy druhu simensis a to simensis simensis a simensis citernii.