Aktualizácia ..::18.03.2018::.. NovinkyChS TobrokMoje psyGalériaNáš kalendárO stránkachČs. vlčiaci

Plemeno
História
Štandard
Výklad štand.
Povaha ČsV
Kríženci vlka
ŠteniatkoChovVýživaVýchovaVýcvikVýstavyZdravieŠportVlciVýsledky
Web, knihy, iné


 

 

Vystúpenie p.Rosíka a p.Hartla na schôdzy KCHČSV

Vystúpenie mjr. Františka Rosíka na ustanovujúcej schôdzi Klubu chovateľov československého vlčiaka dňa 20.03.1982 v Brne.

Dnešný deň je pre mňa veľmi slávnostný. Nielen preto, že naplnil prvú časť môjho životného cieľa, ale aj preto, že je vyvrcholením nepredstaviteľného úsilia, práce, bojov i odriekaní a plným právom môžem povedať i osobných obetí kynológov, ktorí často ohováraní a zosmiešňovaní svojim okolím plnili svoje dielčie úlohy svedomité, hrdinsky obhajovali postavené ciele a svoju prácu obrazne povedané, mnohokrát i proti všetkým.

Dovoľte prosím, aby som v tento slávny deň o nich, o tých, ktorí boli u toho, keď sme s Ing. Hartlom začínali a ktorí vytrvale prebojovávali a doteraz prebojovávajú nastupujúcu cestu Československého vlčiaka do sveta, zmienil aspoň niekoľkými slovami a tak verejne poďakoval za ich spoluprácu.

Prvým bol nprap. Kubaška Peter. Spoločne sme prevzali v Šamoríne od Ing. Hartla koncom 7. mesiaca v roku 1958 šteňa Bertu, narodenú 26.05.1958 v chovnej stanici Libějovice, zo spojenia Karpatskej vlčice Brity a Cézara z Bŕízového Háje. V tej dobe pokračovali rozhovory ako organizovať výchovu, výcvik, ako nastúpenú cestu rozvinúť, ako sa chovať, v tej či inej situácii, ktorého partnera pripraviť pre krytie. Stanovili sme si zásadu orientovať sa na psov z československého chovu. Organizovať produkciu psov a súk s potrebnými vlastnosťami v našej chovnej stanici. Okrem jedenkrát použitého Achmeda v. Haus Berlín od p. Luptáka, nebol u nás použitý importovaný pes. Zo slovenských chovateľov boli zapojení p. MVDr. Imro Tepper (Hasso zo Šamorína), MVDr. Rudolf Švec,CSc. (Broš z Ivanky pri Dunaji), Amor z Dvora Ker-Pal od p. Kereškeniho. Zo súk to bola Alma Soleg po Exovi od Schmidtov a Eggy z Barmi.

K prvému krytiu bol vybraný Hasso zo Šamorína, pes vychovaný p. MVDr. Imrom Tepperom. Z tohoto spojenia vyšiel 20.02.1960 vrh Old, Osa,..., ktorí sa podstatnou mierou podielali na ďalšej plemenitbe spolu s Bikarom, synom vlčice Brity a Kurta z Václavky, 21.05.1960, ktorý bol rovnako ako Berta vychovaný v našej chovnej stanici, ktorá od r. 1960 bola v Malackách.

Súdr. Kubaška sa tvorivým spôsobom podieľal na stvárňovaní nielen jednotlivých zvierat, ale svojským spôsobom pôsobil i na ľudí vo svojom okolí. Od samotného začiatku pevne veril, že to, čo sme si predsavzali, dokážeme. Nemal pochybnosti a každému svoje názory jasne vyjadril, nemal iba úvahy, nesmiernu trpezlivosť, a lásku ako k ľuďom, tak i k psom, s ktorými celý život pracoval. Je veľkou škodou, že s. Kubaška Peter sa tejto slávnostnej chvíle nedožil.

Vývoj všetkého nového prebieha v konkrétnych historických podmienkach. A v nich sme boli nútení riešiť mnohé a nie práve malé problémy. Musím povedať, že bez podpory a dôvery čelných funkcionárov Pohraničnej stráže a nášho zväzku - myslím bratislavského - by sme neboli schopní tieto problémy riešiť. Nemali by sme dostatočné ekonomické zázemie pre realizáciu našej práce. A za túto dôveru, za vytvorenie podmienok pre realizáciu našch predsavzatí, pri tejto príležitosti všetkým funkcionárom, ktorí sa nebáli a pomáhali, touto cestou ďakujem.

Súčasne však chcem vysloviť poľutovanie tým spolupracovníkom, ktorí po počiatočnom splanutí ochladli, prestali veriť v nastúpenú cestu. Možno to bola snaha vyhnúť sa problémom, možno sa chceli len vyhnúť úškľabkom a ohováraniu, možno že chceli riešiť svoje problémy miernejšou cestou odporu? Možno?

Druhým spolupracovníkom bol s. Suchý Jozef. Bol veľmi potrebný v celom pracovnom týme. Bol veľmi obetavý a híbavý. Nebál sa vstupovať do sporov a polemík. Nebál sa však ani problémov, ktoré sme museli riešiť. Veril v našu prácu, bral ju za svoju a pozitívne pôsobil na ostatných spolupracovníkov. V súčasnej dobe pracuje ako zootechnik vo Výskumnom ústave v Ivanke.

Pán npor. Maďar Michal preukazoval všetky schopnosti vycvikára, ktoré uplatňoval v práci na pohraničných jednotkách s potomkami kríženia. Bol jedným z prvých, ktorý svoju prácu vložil do krížencov a neskôr Československých vlčiakov, preukazoval ich pracovné vlastnosti a schopnosti uplatniť sa i v zložitých podmienkach. Taktiež s. Maďar bol presvedčený o tom, že novo sa tvoriace plemeno Caskoslovenskeho vlčiaka je životaschopné a presvedčoval o tom svoje okolie.

Bolo ešte veľa obetavých kynológov, medzi nich patrili súdruhovia Pažitný, Fraňo, Lovecký, Ufrla, Benko, Ťukálek, Sovík, Červaný a ďalší, ktorí si zaslúžia poďakovanie.

Súdr. npor. Gabriš Ján prevzal funkciu veliteľa chovateľskej stanice po s. Kubaškovi, aby v započatej práci pokračoval. Zmena pracovných podmienok, ktorá nastala po vybudovaní modernej chovnej stanice umožnila ďalšie rozšírenie tvorivej práce. Mala ďaleko väčšiu kapacitu a tým aj možnosti s väčšími nárokmi na spoločnú prácu.

Zatiaľ čo v iných chovných staniciach záujem o túto zložitú, ale krásnu prácu upadal, začal sa u nás chovný materiál koncentrovať. Okolo našej chovnej stanice sa začal vytvárať okruh chovateľov jak zo Slovenska, tak z Moravy a Čiech. Medzi prvými boli súdruhovia Driml z Kozolup u Plzne, Richnovský Eugen z Dol. Hámrov, Hnátek Štefan z Častej, Martínek Jozef a Seitl Jindrich z Medlíc, Slavičínska Oľga z Kroméríže Važany, neskôr s. Budinská z Častej, s. Ruska Tomáš, Ing. Sopuch Jozef a Peterský Ondrej z Bratislavy, s. Madle z Kolína, Ing. Chládek František zo Zaječí. Všetci sú aktívnymi chovateľmi a verím, že šteňatá z ich chovu sa budú podieľať na ďalšom skvalitnení plemena. Všetci títo chovatelia nám pomohli vytvoriť zázemie pre organizovanie chovu v podmienkach dnes vznikajúceho Klubu chovateľov Československého vlčiaka.

Súdr. Stolárik Pavel patrí do radov mladých kynológov, ktorí v podmienkach Pohraničnej stráže presadzujú ciele, ktoré po nás prevzali. I cez krátkosť času vo funkcii zaslúžil sa o rozšírenie Československého vlčiaka mwdzi civilnými chovateľmi. Súčasne preukazuje v tvrdých podmienkach Pohraničnej stráže jeho schopnosti.

Dnes na Slovensku máme pomerne slušnú chovateľskú základnú, ktorú tvorí 56 chovateľov a majiteľov Československého vlčiaka, mimo služobných psov a fen. Sú rozvrstvení vo všetkých krajoch - Východoslovenskom, Stredoslovenskom a Západoslovenskom. Ich menný zoznam s presnými adresami, s menami zvierat ktoré chovajú a ich rodičmi, dávam výboru Klubu k dispozícii.

Nesmieme sa ale domievať, že ustanovením Klubu chovateľov Československého vlčiaka sa súčasné problémy končia, že sa budú samé riešiť, že nebudú vznikať nové a možno ešte zložitejšie. Nesmieme sa domievať, že neprajníci nového plemena (a oni si to spočítali, že sa im to vyplatí) a ohovárači stanú sa serióznymi ľuďmi alebo našimi priaznivcami. Niektorí možno. Myslím, že zostávajúci budú vo svojej činnosti pokračovať. Oni si ale neuvedomujú, že či chceli alebo nechceli i tak nám v práci pomáhali. I napriek tomu, že nemali dostatok serióznych informácií, i napriek tomu, že polopravdu vydávali za pravdu s cieľom uškodiť a znevážili našu prácu, i napriek tomu že nechceli, aj tak nám pomáhali. My sme ich vyjadrenia a výroky zhodnocovali a nedôveru obracali na dôveru .

Nechceme žič podľa príslovia "medzi dravcami je všetko dravé". Práve naopak, chceme dokázať, že Československý vlčiak je schopný a zaslúži si pre svoju ladnosť, krásu, majestátnsť a svoje vlastnosti, postaviť sa vedľa ktoréhokoľvek plemena psov sveta. K tomuto konečnému cieľu bude smerovať naše chovateľské úsilie.

Môj syn, ktorý ako zverolekár pracoval s Československým vlčiakom v chovnej stanici po dobu vojenskej služby a je jeho veľkým ctiteľom, problémy, ktoré vznikli pri jednaniach o schválení plemena Československého vlčiaka na rôznych inštitúciách a súčasnú situáciu zhodnotil slovami: "Nielen že ste prišli s novou iniciatívou, ale ste veľa ľudí zobudili... A vyrušovanie zo spánku sa tak ľahko neodpustia".

Viem a istotne si to uvedomujete i vy, že budete ešte prinútení vykonať nie jeden súboj, nie jednu bitku, ale pevne verím, že nakoniec zvíťazíme.

Dovoľte prosím, na záver poďakovať tu prítomným predstaviteľom zväzu chovateľov za pochopenie a dôveru, za to, že sa nebáli postaviť za vec novú, začínajúcu, za to, že nám, pevne verím, pomôžu prekonať niektoré organizačné ťažkosti, ktoré nás čakajú.

Taktiež nám všetkým chovateľom a majiteľom Československého vlčiaka prajem hodne chovateľských úspechov, veľa úspechov v propagovaní plemena československého vlčiaka, veľa úspechov v diskusiách i pri výchove a výcviku.

Novozvolenému výboru prajem, aby pracoval prostredníctvom svojich členov cieľavedome, seriózne a obetavo v prospech celého nášho klubu a jeho členov.

František Rosík

Úvodné vystúpenie podpl. s. Ing. Hartla na ustanovujúcej schôdzi Klubu chovateľov československého vlčiaka dna 20.03.1982 v Brne.

Pracovné rokovanie klubu sa vecne začalo úvodným príhovorom pplk. Ing. Hartla. V tomto vystúpení pplk. Ing. Hartl postupne chronologicky v časových náväznostiach zhrnul doterajšie úsilie a výsledky kynologickej činnosti a nemalej organizačněj práce, ktorá bola do tejto doby vykonaná pre vznik nového plemena - československého vlčiaka.

Doterajšia práca bola namáhavá a ťažká, bolo třeba překonávať názory ľudí, ktorí nás od tohoto predsavzatia odrádzali. Ludia celkom skúsení - skúsení kynológovia nám hovorili, že s týmto plemenem sa nedá nič robiť. Problémy chovu sme konzultovali nielen u nás, ale aj v Sovietskom sväze. Na počiatočné výsledky našej práce sa prišli pozrieť chovatelia z NDR s. Hirsch a s. Heine, jední z najväčších znalcov nemeckej kynolôgie. Išlo o odborníkov, ktorí v tej dobe patrili k vrcholu svetovej kynológie. Na svetovom kynologickom kongrese, ktorý sa konal v tej dobe v ČSSR, práve tu v Brne, sme prvý krát ukázali potomkov československého vlčiaka. Takto sme začali presviedčať kynologické okolie o možnosti perspektiv tohoto plemena.

V roku 1966 sme požiadali vtedajšiu odbornú komisiu Zväzarmu o zapísanie tohoto pokusného chovu do plemenej knihy. Išlo o to, aby civilní chovatelia mali možnosť zápisu do tejto knihy a tým zabezpečiť oddelenie tohoto plemena od německého ovčiaka a tým vytvoriť základ pre vznik nového plemena.

Bohužiaľ, my sme nevyvinuli dostatok úsilia, aby sme ich presvedčili o opaku. V Libějoviciach sme urobili zvod tridsiatich zvierat jednotného typu, u ktorých sme ukázali povahové skúšky a dostatočné sme prezentovali predpoklady chovu. Na zvod bol prizvaný medzinárodný rozhodca pán Odvárka. Výhrady a averzia proti novému plemenu boli také silné, že naše požiadavky neboli schválené. Po tomto neúspechu sme prakticky znovu začínali, resp. pokračovali len v služobnej kynologii a s niekoľkými nadšencami v civilných radoch. Medzi nimi boli takí významní kynológovia ako Brožek, ktorý je jedným z našich najstarších chovateľov. Chová prakticky 50 rokov. Ďalej Martinek, K. Němec a rad ďalších chovateľov a vycvikárov, ktorí mali krížencov, robili s nimi skúšky - potvrdzovali ich upotrebiteľnosti pre rad úloh a široké využitie.

Třeba povedať, že i otázka vyjasnenia využiteľnosti sa ťahala dosť dlho, pretože my sme mali mylnú predstavu, že toto plemeno musíme zařadiť do skupiny služobných plemien a zabudli sme, že vedľa služobných existuje skupina pracovných plemien. Tuto skutečnosť sme akosi nebrali do úvahy a tiež sme si mysleli, že máme dosť silné argumenty, aby sme naše zámery presadili. Ukázalo sa, že sme neboli dosť silní, ako sme sa domievali a preto sa nám vytýčenú úlohu nepodarilo splniť.

Riešenie otázky ďalšej cesty, ďalšieho postupu pokračovalo a pokračuje prakticky dodnes. V Čechách v českých historických krajinách záujem upadol a to nielen tým, že neboli záujemci - chovatelia, ale najmä tým, že v chovných staniciach, ktoré boli v Čechách sa postupne tento chov obmedzoval a sústreďoval sa do jednej chovnéj stanice na Slovensku. Boli sme presvedčení, že tu má najlepšie podmienky jednak v osobe mjr. Rosíka, ako i v ďalšom obsadení chovnej stanice ľuďmi, ktorí dávali záruku pre splnenie vytýčenej náročnéj práce, a to i napriek potrebe presadzovania a prekonávania rôznych ťažkostí, o ktorých ani ja nie som dopodrobna informovaný.

Týmto spôsobom sa v chovnej stanici na Slovensku chov podarilo udržať a rozšířiť. Tým bol zabezpečený dostatok materiálu, ktorý sa mohol dáť civilným chovateľom, mohla sa ďalej ověřovať rada otázok, ktoré sme potrebovali k tomu, aby sme mohli, ďalej pokračovať v službách tohto plemena.

V rámci medzinarodného vystúpenia a spolupráce sme mali niekoľko našich zvierat na výstave v NSR a v NDR. Z nášho chovu sú zvieratá v chovných staniciach v Moskvě, Leningrade a MLR. Z uvedených miest máme celkom priaznivé správy o týchto chovech. Ďalej sme pokračovali v začatéj práci.

Znovu sme požiadali o uznanie tohoto plemena pred dvomi rokmi a znovu sme museli zvádzať boj, ten boj, ktorý sme už raz podstúpili. Podmienky, ktoré nám boli dané, boli pre nás nesplniteľné, pretože požadovali chovať veľký počet zvierat, požadovali kariotypy, genetické mapy, ďalej požadovali dlhodobé (10 ročné) perspektivné chovateľské plány.

To viete, keď vzniká plemeno, tak sa vždy experimentuje a na základe výsledkov experimentu sa stanovia ďalšie ciele, takže tieto požadované podmienky znovu odsunuli tuto otázku do vlaňajšieho roka, kedy sme našli veľmi dobré pochopenie v Českom zväze chovateľov, kde sa neboja, a kde celkom radi privítali ľudí, ktorí májú záujem o kynológiu, ktorí sa tomu venujú a ďalej ju posúvajú dopredu. O týchto podmienkach budú vydané ucelené písomné materiály.

Ing. Karel Hartl