U ČsV sa môžeme
rovnako ako u iných plemien stretnúť aj s týmto ochorením. Avšak
rovnako ako u ochorení očí, netestuje sa tak často,
no niektoré línie sú priam odsúdené na toto ochorenie.
I keď je epilepsia známa už niekoľko tisícročí, predsa však ani v
súčasnosti neexistuje jednotná, komplexne výstižná a definitívna
definícia epilepsie. Najnovšia definícia hovorí, že epilepsia je
súhrnným označením tých chorôb, ktorých spoločným prejavom je
opakovaný výskyt nevyprovokovaných epileptických záchvatov, ktoré sú
klinickou manifestáciou prechodne zmenenej aktivity neurónov
mozgovej kôry.
Bežne sa hovorí, že epilepsia je chronické ochorenie mozgu,
prejavujúce sa pravidelnými alebo nepravidelnými kŕčovými stavmi –
epileptickými záchvatmi, ktoré môžu mať rozličný priebeh. Podobne,
ako v humánnej neurológii, i vo veterinárnej epileptológii
rozoznávame niekoľko základných druhov epileptických záchvatov,
hlavne podľa typu kŕčov.
Príčiny záchvatu môžu byť:
príčina je v ochorení mozgového tkaniva - primárna epilepsia
príčina je v ochorení iných orgánov - sekundárna epilepsia
záchvaty bez príčinného ochorenia - deficit mozgu - idiopatická
epilepsia
Je však potrebné zdôrazniť, že nie každý epileptický záchvat sa
musí prejavovať kŕčovým stavom. Pes sa zrúti na mieste, je v
bezvedomí, krk často v neprirodzenom uhle, telo sa nekontrolovateľne
trasie, pena vychádzajúca z papule. Avšak medzi prejavy zaraďujeme
aj mierne záchvevy svalov viečok, pyskov, uší, končatín, straty
vedomia, nie zriedka dochádza aj k pomočeniu, kaleniu. Zmeny,
ktoré naznačujú príchod epileptického záchvatu, sa môžu prejaviť už
aj skôr. Zmena nálady, nekľud, neistota, niekoľko hodín, dokonca dní
pred záchvatom. Samotný záchvat trvá niekedy sekundy, niekedy
minúty, avšak psovi pomôcť môžeme len tak, že ho zabezpečíme, aby sa
neporanil, napr. vankúšom pod hlavu. Snažíme sa ho ukľudniť,
prihovárať sa mu. Nie je nutné dávať do papule predmet zabraňujúci
uhryznutie si do jazyka. Bolesťou epileptici pri záchvate netrpia a
tak sa predpokladá, že ani pes nemá pocit bolestný priebeh.
Diagnostikovanie nie
je ľahké, ale ani nemožné. Pokiaľ má pes viac záchvatov za sebou,
alebo aspoň dva za deň, okamžite navštívte veterinára. Testuje sa
jeho krv, čo vylúči podozrenie na problémy s pečeňou, hladinou cukru
alebo otravu. Ďalej sa robí MRI, CT a iné.
Aj napriek veľmi dokonalej
diagnostickej technike a vysokej úrovne lekárskej vedy a súčasnej
humánnej epileptológii, nie je možné ani v súčasnosti exaktne a
jednoznačne formulovať príčiny a mechanizmy vzniku epileptického
ochorenia. Existujú viaceré hypotézy a teórie epileptogenézy, no
presnú príčinu nie je možné vždy definovať.
Pokiaľ ide o dedičné predispozície,
väčšinou sa prejavuje pred koncom druhého roka života, ale
samozrejme aj neskôr. Vznik epilepsie z pohľadu
jednotlivých plemien psov, sa uvádza, že geneticky najviac
„postihnuté“ sú tieto plemená: pudel, maltézsky psík, yorkshire
terrier, bradáč, labrador, kokeršpaniel, ako aj krížence týchto
plemien. V rámci jednotlivých plemien epilepsia sa častejšie zisťuje
u samčieho pohlavia. U menších a stredných plemien sa zistila
úspešnejšia liečba ako u väčších.
Aj keď ide o kvalitatívne rozdielne organizmy, nachádzajúce sa na
rôznych stupňoch biologickej pyramídy, predsa však, pokiaľ ide o
epilepsiu, existuje tu určitá zjavná podobnosť medzi epilepsiou psa
a človeka, pokiaľ ide o známe príčiny vzniku ochorenia a zvlášť jeho
klinickú manifestáciu epileptických záchvatov, ich typ a priebeh.
Táto podobnosť sa využíva pri odskúšaní nových antiepileptík v
modelových pokusoch na psoch a súčasne jasne naznačuje, že by bolo
vhodné a prospešné určiť spoločné body humánnej a veterinárnej
epileptológie a orientovať týmto smerom spoločný epileptologický
výskum, keďže existujú určité konkrétne poznatky o zdravotných
poruchách u psov, ktorých majitelia majú epilepsiu, ako aj o
reakciách psov na blížiaci sa epileptický záchvat u človeka.
I keď sa vo svetových
štatistikách uvádza, že výskyt epilepsie u psov sa pohybuje v
rozpätí 0,5 - 5,7 %, zdá sa, že skutočná incidencia tohto ochorenia bude vyššia. Pôsobia tu totiž dva závažné
faktory:
Ochorenie začína veľmi nenápadne a zväčša uniká pozornosti
chovateľa.
Chovatelia psov v mnohých prípadoch nemajú dostatočné
poznatky o epilepsii a tak ju zaevidujú iba vtedy, ak sa prezentuje
výraznými príznakmi.
Keďže ochorenie sa začína zväčša úplne nenápadne, chovateľ
nepostrehne jeho začiatok a zaeviduje ho až v jeho pokročilom štádiu
pri vzniku výrazných kŕčových záchvatov a pri ich opakovaní.
Pri epilepsii rozoznávame 3 fázy:
aura
epileptický záchvat
pozáchvatové obdobie
Aura – predzvesť záchvatu, je obdobie pred
vznikom samotného nervového záchvatu. Trvá väčšinou niekoľko minút
až hodín. Prezentuje sa rôznymi psychosomatickými prejavmi, zmenami
správania sa. Pes môže byť nekľudný, môže skuvíňať, je
dezorientovaný, apatický, bojazlivý až ustrašený, môže vyhľadávať
samotu, neprijímať krmivo, nereagovať na zavolanie, môže zvracať a
pod.
Epileptický záchvat – nasleduje po aure.
Prichádza náhle a prejavuje sa hlavne poruchou motoriky, vo forme
rôznych kŕčov, ale aj poruchami či stratou vedomia. Môže postihnúť
niektoré časti tela (hlavu a krk, končatiny), alebo celé telo. Trvá
rôzne dlho, obyčajne 2 až 5 minút. Ak záchvat trvá dlhšie ako 30
minút a je spojený s poruchou vedomia, stav začína byť veľmi vážny,
pretože môžu byt postupne „vyradené“ určité mozgové funkcie.
Pozáchvatové obdobie – trvá rôzne dlho, tým
dlhšie, čím drastickejší a dlhší je epileptický záchvat. V tomto
období pes môže vykazovať známky dezorientácie, poruchy pohybu,
prechodnú slepotu, parézy, smäd, hlad, môže sa uňho dostaviť
pomočenie, defekácia, môže byť apatický, ale aj agresívny. Niekedy
môže zvracať, u niektorých psov sa môže prejaviť zvýšená
pohyblivosť.
Pokiaľ ide o liečbu epilepsie, existuje u nás nesprávna zásada,
že ak je záchvatov málo, netreba psa liečiť, ak je záchvatov veľa,
treba psa utratiť. Je to omyl. Epilepsia sa nedá liečiť úplne.
Avšak dá sa dosiahnuť liečbou stav, kedy sa záchvaty dajú
kontrolovať a ich intenzita klesne na cca 4 záchvatové dni do roka,
čo umožňuje "bežný" život a výcvik psa. Môže sa vyskytnúť pri liečbe
nábeh na obezitu, preto je dobré zvoliť krmivá light.
Treba si uvedomiť, že epilepsiu, tak ako každé iné ochorenie,
je možné liečiť a čím skôr sa s liečbou začne, tým lepšie sú
terapeutické výsledky. To potvrdzujú i skúsenosti pri liečbe
epilepsie psov použitím nových, účinných antiepileptík z humánnej
medicíny, nakoľko momentálne vo veterinárnej medicíne neexistuje (!)
žiaden liek určený na liečbu tohto ochorenia pre psov. Je nutné dbať
na pravidelnosť. Medzi doplňujúce lieky, ktoré sa používajú, sa
odporúča zaradiť aj alternatívna liečba hypoalergickou diétou,
akupunktúrou implantátmi zlatých drôtikov alebo guľôčok.
Vysadenie liečby u
psa, ktorý netrpí záchvatmi po dlhšiu dobu ako jedného roka, sa
odohráva v časovom horizonte niekoľko týždňov až mesiacov. Úspešná
liečba je taká, ktorá zoslabí intenzitu záchvatov na 4 - 5 dní v
roku. Len asi 20% pacientov je doživotne bez záchvatov, 5 - 8% sa
nepodarí kontrolovať vôbec.
zdroj:
www.rvc.ac.uk,
www.canineepilepsy.co.uk
|